Bude to bolieť - Adam Kay

 

„Povedal som pacientovi, že na MRI pôjde až na budúci týždeň, a on sa mi vyhrážal, že mi poláme obe nohy. Pomyslel som si, že aspoň by som niekoľko týždňov nemal službu. Takmer som mu podal bejzbalovú pálku.“

My, obyčajní ľudia, ktorí nemáme v pláne stať sa doktormi alebo nimi nebodaj nie sme, zrejme nikdy nepocítime aké to je venovať veľkú časť svojho života na záchranu toho cudzieho, práve preto by bolo namieste prečítať si o tejto téme z môjho pohľadu veľmi komplexný denník bývalého doktora Adama Kaya, ktorý si určite nedával servítku pred ústa a povedal všetko presne tak, ako sa skutočne udialo.

Adam v tejto pomerne krátkej publikácií opisuje roky života, ktoré strávil za múrmi nemocnice v snahe urobiť svet lepším miestom. Podarilo sa mu to? Hm... Ani sa neodvážim spočítať, koľko rokov venoval štúdiu, koľko rôznym atestáciám a koľko samotnej praxi. Vystriedal mnoho pozícií od mladšieho sekundára až po staršieho ordinára, ale ani veľký kariérny postup mu nezaručil lepší plat alebo dokonca viac voľného času. Ak sa pýtate, koľko hodín v týždni Adam približne pracoval, tak sa pohybujeme okolo čísla sto. Áno, za týždeň. Nie, nepomýlila som sa. To ani nehovorím o tom, že väčšinu (možno všetky) nadčasov ani nemal preplatených. Ako chcete takýmto štýlom udržiavať partnerský život? Nevedno.

„Keď zomrie pápež, neriskujem nič. Podľa vatikánskych zákonov, ktoré asi spísal niekto, kto sa nudil pri čítaní Exorcistu, musí lekár trikrát zavolať pápežovo meno, skontrolovať, či mŕtvy nesfúkne sviečku, potom ho ešte pre istotu udrieť do hlavy kladivom.“

Adamova kniha je plná vtipných, alebo skôr cynických, miestami desivých a občas aj smutných historiek z lekárskeho prostredia, ktorá vám nedá spať. Je to už viac ako 24 hodín, čo som knihu dočítala a doteraz sa mi preháňajú hlavou myšlienky, či to bola všetko pravda, či sa takto nadriadení skutočne správajú v podriadeným o pacientoch nehovoriac. Ale keď už sme pri nich, verili by ste tomu, ako niektorí dokážu byť až neuveriteľne, nazvime to politicky korektne, mentálne zaostalejší ako tí ostatní? V knihe som našla nejednu historku o tom, ako Adam vyťahoval veci podivuhodných tvarov z rôznych telesných otvorov. Nie, nehovorím o deťoch, i keď je pravda, že Adam pracoval na gynekologickom a pôrodníckom oddelení.

Nevedela som, či sa mám smiať, či mám plakať alebo pre istotu radšej oboje. Humorné historky striedali ešte humornejšie, pričom sa niekde medzi riadkami ukrývala bolesť a, samozrejme, ľudská hlúposť, tá sa predsa nachádza všade. Tým, že bola kniha písaná vo forme denníkových zápiskov, sa čítala veľmi rýchlo a jednoducho. Máloktoré na seba nadväzovali, väčšinou išlo o šikovné postrehy z praxe či nezabudnuteľné momenty. Poznámky pod čiarou padnú vhod snáď každému, kto sa v medicínskej terminológii toľko nevyzná a tiež tým, ktorých zaujíma aj viac, ako bolo povedané v hlavnom texte.

Klobúk dole pred týmto človekom, odteraz sa budem na lekárov pozerať s o to väčším obdivom. Za knižku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Aktuell, vy si ju môžete kúpiť TU.