Coffee to go v Togu - Markus Maria Weber

 

Koľkokrát toho na vás bolo už priveľa a povedali ste si, že potrebujete zmeniť vzduch? Verím, že väčšine z nás sa to už stalo. Zvykneme si vyvetrať hlavu, prejsť sa po okolí a následne sa vrátiť späť akoby sa nič nestalo. Čo takto ale vziať bicykel a vybrať sa na kávu do Toga?

Markus Maria Weber pracuje ako špičkový poradca v podnikaní, v práci trávi väčšiu časť svojho dňa, prespáva v luxusných hoteloch, košele si necháva žehliť, izby upratovať, jedlo pripravovať. Jedného dňa si ale povie, že je toho naňho už priveľa a v hlave mu skrsne šialený nápad. Rozhodne sa kúpiť si ružový bicykel, zbaliť len to najnutnejšie a urobiť si ročný cestovateľský výlet po brehu Dunaja a Severnej Afrike s cieľom prejsť až do malého štátiku Togo, kde sa zastaví na ich povestnú kávu a zistí, či je možné vziať si ju „to go“. Rodina aj priatelia sú výrazne proti, je to predsa nebezpečné, všade číhajú únoscovia, priekupníci s drogami a bielym mäsom, predovšetkým však vypláva na povrch otázka, či je vôbec možné dostať sa z Nemecka do Afriky na bicykli. Nuž, ukáže sa, že sa, že to možné je.

„Kolem sebe jsem slyšel samé ťukání de klávesnice netbooků a blikání a vibrace chytrých telefonů. Tihle mravenci, pomyslel jsem si, nejsou navzdory svým dobrým platům a drahým oblekům žádní podnikatelé, žádní skuteční manažeři, jak hlásají jejich tituly. Ovládá je někdo jiný, jsou moderní otroky, ovládanými blikajícími chytrými telefony a mailovými programy. A co já? Patřil jsem k nim také. Měl jsem sice prokuru, bonus a spoluzodpovědnost, ale stejně jsem nemněl nic, o čem bych mohl sám rozhodovat. Stejně jako všichni ostatní jsem šlapal v kole jako křeček.“

Problém nastal v momente, keď Markus zaradil Slovensko do Východnej Európy. Ehm, bol to Nemec, nie Američan, nie Vietnamec, mal by teda ovládať geografiu Strednej Európy, z ktorej sám pochádza, nie snáď? Nevadí, rozdýchala som a po menšej pauze čítala ďalej. Autor si však nedal pokoj a v podstate od toho, ako vyšiel von z Rakúska, si nedokázal odpustiť akúkoľvek narážku, aby ukázal, že krajiny na východ od Nemecka sú značne zaostalé a nemôžu sa jeho domovine rovnať. Na mňa teda pôsobil dosť arogantne a povýšenecky. Našťastie sa mierne spamätal, keď prešiel cez Gibraltár do prvých severoafrických krajín, ale dovtedy bolo jeho správanie utrpením.

Aj napriek očividnej averzii, ktorú som k autorovi prechovávala, musím povedať, že sa mi jeho zápisky z ciest čítali veľmi dobre. Všímal si veľa detailov a čitateľovi tak priniesol priam reálny zážitok, nemal problém riskovať a vyskúšať takmer čokoľvek, čo ho aj neskôr dostalo do poriadnych problémov. Nešlo teda len o hladkú, bezproblémovú cestu, ale o napínavé dobrodružstvo v nepohodlnom koženom kresle. Natrafil na hŕstku zaujímavých ľudí od tulákov, cez zlodejov až po dobrovoľníkov, ktorí v chudobnejších krajinách vyučovali deti, a odniesol si od nich veľa skúseností, či už dobrých alebo zlých.

Za mňa veľmi príjemná oddychovka do každého počasia, a ak sa k nej budem nabudúce vracať, určite začnem čítať až od pasáže, kedy autor opustil Európu a vydal sa tak na nebezpečnú a doposiaľ nepoznanú cestu.

Za knižku ďakujem kníhkupectvu PreŠkoly. Vy si tú svoju môžete kúpiť rovno na ich e-shope za skvelú cenu.