Bál šialených žien - Victoria Mas
Keď sa povie psychiatria, zvyčajne sa nám vybaví krik, hurhaj, plač, neporiadok a predovšetkým neľudské experimenty ukryté za sivými vysokými múrmi nepriaznivo pôsobiaceho zariadenia. Tento opis sa z dnešnou dobou, dúfajme, už nezhoduje, ale čo takto sa zamerať na 19. storočie, o ktorom kolujú mnohé fakty a často chýry o tom, ako to v takýchto ústavoch pre choromyseľné fungovalo?
„Dalo by sa povedať, že muži ženám kladú také prekážky ani nie preto, že nimi opovrhujú, ako preto, lebo sa ich obávajú.“
Prvý pohľad zabezpečí Geneviève, ktorá pracuje ako ošetrovateľka
v ústave už viac ako dve desaťročia a medzitým si na svoju prácu
zvykla – vie, čo má od pacientiek očakávať, vie, čoho sa má obávať. I keď
tu však pôsobí ako tá, ktorá má šialené opatrovať, sama sa nevyhne mnohým
nešvárom spôsobeným jej vlastnou mysľou. Druhá na rade je Louise, jedna
z pacientiek, ktorej bolo ublížené a to tak veľmi, až skončila na
tomto príšernom mieste. To práve na nej budú vykonávané rôzne pokusy, ktoré
čitateľ toľko očakáva. Poslednou je Eugénie, ktorá žije život dcéry bohatého
notára a úspešne ukrýva tajomstvo schopné zničiť jej celú budúcnosť, ale
keď ona sa tak veľmi túži niekomu zveriť...
V ústave Salpêtrière sa každý rok koná tradičný bál pre
zverenkyne ako akási forma experimentu, v ktorej ide o to vystaviť
ženy hraničnej situácii a sledovať ich reakciu. Ako to dopadne tentoraz?
Každý vidí v tomto ústave zatvorené šialené, hlúpe ženy,
čarodejnice, ktoré nepoznajú hanby, sú zvrátené a hysterické, čo je však
na tom pravdy? Sú tieto ženy skutočne choré alebo by sme ich v našej
spoločnosti dnes predstavovali ako tie, ktoré sa neboja povedať vlastný názor?
„Všetci si predstavujú nahé ženy, ako pobehujú po chodbách, tlčú hlavami o dlážku, rozťahujú nohy, aby obšťastnili imaginárnych milencov, a od svitu do mrku z plného hrdla kričia. Nechýbajú ani opisy šialených žien, ich tiel, ktoré sa pod bielymi obliečkami zmietajú v kŕčoch, opisy ´grimás na strapatých hlavách, opisy tvárí stratených žien, žien, ktoré treba bezpodmienečne držať bokom, hoci nikto nevie presne pomenovať príčinu ich izolácie, pretože nie sú útočné a nespáchali nijaký zločin. Všetkých týchto ľudí , bez ohľadu na to, či pochádzajú z vyšších kruhov, alebo patria k pracujúcej vrstve, desí aj tá najmenšia výstrednosť a pomyslenie na chorobomyseľné ženy v nich vyvoláva hriešnu zvedavosť a živí obavy.“
Na odeonku bola napísaná pomerne jednoduchým štýlom, ktorému
porozumie široká vrstva obyvateľstva a vďaka ktorému nie je najmenší problém
sa do dielka začítať s tou najväčšou chuťou. Čitateľovi môže učarovať
autorkina všímavosť a zmysel pre detail, tiež jej trefné opisy dakedy
priam až absurdnej situácie, pričom nedovolí hlavným hrdinkám stratiť tvár
v patriarchálnej spoločnosti. Veľmi silno je tu rozoberaná aj téma žena
verzus spoločnosť, ktorá v dnešných ženách, dovolím si povedať, skutočne
zarezonuje. Vnímavému čitateľovi
neunikne množstvo sexistických narážok, ktoré perfektne sadli do úst hrdinov
a z diela tak vyčarovali magický zážitok neukrátený o možnosť
pobaviť sa a niekedy nechať sa vytočiť dobiela. V tejto kultúre má
žena svoje miesto, vie, kam patrí a nedajboh by sa pokúsila prejaviť svoj
názor alebo neuposlúchnuť hlavu rodiny. Čo s takou chuderou? Strčme ju na
„smetisko pre ženy“ a zaželajme jej príjemný pobyt. No na vracanie.
Autorka z knihy ale v žiadnom prípade neurobila
tragédiu, pri ktorej by ste preplakali víkend alebo si šklbali vlasy nad toľkou
bezočivosťou. Kdeže. Pobavila, rozosmiala mimoriadnymi situáciami a hlavne donútila
sa zamyslieť nad otázkou postavenia ženy ako takej či vtedy alebo dnes.
Fantastické spracovanie tak originálneho nápadu si rozhodne nemôžete nechať
ujsť, či už kvalitnú literatúru vyhľadávate alebo nie, táto drobnôstka na jedno
posedenie si zaslúži miesto vo vašej knižnici.
Za knižku ďakujem edícii Odeon. Vy si svoj zážitok môžete
vychutnať TU.
Komentáre
Zverejnenie komentára