Auris - V. Kliesch a S. Fitzek

 

Predpokladám, že ak ste zablúdili k tejto recenzii, milujete Fitzeka aspoň tak veľmi ako ja. Tentoraz na vás však čaká niečo úplne iné, niečo, čo len tak rýchlo z hlavy nepustíte. Nápad, ktorý vznikol jedného dňa na diaľnici mal byť pôvodne rozhlasovou hrou, ale Vincentovi Klieschemu, šikovnému pánovi, ktorý poskladal myšlienkovú mapu dohromady, to prišlo málo – chcel využiť potenciál Fitzekovho originálneho nápadu a pretvoriť ho do úspešného trháku. A veru, musím povedať, podarilo sa!

Matthias Hegel je forenzný fonetik – dokáže podľa kratučkej nahrávky, na ktorej je zachytený páchateľov hlas, identifikovať jeho veľkosť topánok, vek, farbu pleti, či je nervózny a dokonca aj to, či náhodou nepodvádza svoju polovičku. Šialené, však? Vďaka svojmu neprekonateľnému talentu dostal prezývku Auris – po latinsky ucho. Bola by veľká škoda, keby sedel doma mrhal svojím nadaním, preto sa rozhodol pomáhať polícii, špecializuje sa najmä na rukojemnícke drámy. Bolo by tomu tak dodnes, keby sa nepriznal k brutálnej vražde neznámej bezdomovkyne a netrval na okamžitom uväznení. Už z prvého pohľadu je jasné, že je nevinný. Prečo sa potom k niečomu takému priznával? Presne to sa snaží zistiť Jula Ansorgeová, rozpitváva túto záležitosť vo svojom podcaste a neoblomne pátra po dôkazoch. Čo ak sa jej to ale vymkne z rúk? Nuž, očividne niet cesty späť...

„Posledné slová z neho prudko vyleteli, v ďalšej sekunde sa mu podlomili kolená a dostal závrat. Zrazu ho začalo mraziť a pritom ireálnym spôsobom vnímal, čo sa s ním deje – obrubník, na ktorý spadol, sa od neho odpútal a jeho telo, akoby zrazu nič nevážilo, sa ocitlo v kufri. Bez toho, aby tomu pripisoval osobitný význam, k nemu z diaľky doliehal krik staršej ženy.“

V prvom momente si hovorím len wau, tak toto rozhodne nie je Fitzek. Ani zďaleka toto dielko nebolo také brutálne ako tie od známeho majstra trileru, ale prekvapivo mi to vôbec neprekážalo. Kliesch sa tu vyhral s napätím, využil dynamiku krátkych kapitol, dej gradoval a nenávratne postupoval ku koncu, ktorého sa čitateľ na jednu stranu nevedel dočkať a na druhú stranu na kolenách prosil, aby sa táto dramatická jazda ešte neskončila. Autorovi sa dokonca podarilo udržať ma pri knihe bez akejkoľvek prestávky, jednoducho som musela vedieť, kto za tým všetkým stojí!

Mylne som sa nazdávala, že Kliesch to na môjho milovaného autora nedotiahne a budem mu veľa vyčítať, ale nenašla som jedinú chybičku. Niečo s ním predsa len mal spoločné - a to práve fakt, že dej dokázal prekvapivo zamotať a opäť rozuzliť v tých správnych momentoch, kedy to čitateľ najmenej očakáva. Postavy boli vykreslené do hĺbky, každá z nich mala svoju osobnosť, avšak aj tá sa, rovnako ako pointa, odhalila až ku koncu príbehu. Opäť neočakávané, dych berúce a predovšetkým chytľavé. Kde ten človek berie toľko nápadov?

Priatelia, toto je, bohužiaľ (alebo našťastie?), len prvá časť trilógie, na zvyšné dve si ešte budeme musieť počkať. Prečo píšem bohužiaľ? Pretože ten otvorený koniec! Nezaspím, kým sa nedozviem, ako to dopadne!

Za knižku ďakujem vydavateľstvu Tatran a silno dúfam, že pokračovanie už má v rukách prekladateľ, lebo ja to naozaj nevydržím! Svoju dávku super návykovej drogy menom Fitzek môžete zohnať napríklad TU.