Noe - Sebastian Fitzek

V poslednej dobe z médií nepočúvame o ničom inom ako o pandémii, o tisíckach nakazených a stovkách mŕtvych, ktorí pribúdajú na dennej báze. Keby nám pred pár mesiacmi niekto povedal, že budeme poslušne sedieť doma na zadku a dúfať v lepšie zajtrajšky, vysmiali by sme ho. V čase, keď  nemecký autor Sebastian Fitzek preslávený svojimi psychologickými trilermi napísal Noema, sme o takejto situácii ani nechyrovali a autorovo dielo bolo považované za akési sci-fi, ktoré sa v 21. storočí nemôže nikdy odohrať.  Avšak dnes je veľmi aktuálne, i keď, našťastie, stále ide len o fikciu. 

Dej je nám predostretý z pohľadu bezdomovca Noema, ktorý prišiel o všetko vrátane svojej pamäte. Netuší dokonca ani to, aké je jeho skutočné meno, nieto ešte dôvod, pre ktorý sa na ulici ocitol. Našťastie je tu preňho Oskar, ktorý mu zachránil život a odvtedy s ním trávi každú voľnú chvíľu.  Jedného dňa pri rutinnom prehrabávaní odpadkov Noe narazí na noviny, v ktorých niekto vyhlásil pátranie po autorovi miliónového obrazu. Noe je zrazu presvedčený, že to bol on, kto tento vzácny obraz namaľoval, to však ešte nevie, že jediným telefonátom spustí sled udalostí, ktoré nebude možné vziať späť. 

Aby toho nebolo málo, svetom otriasa nebezpečná nákaza, ktorá si vyžiadala tisícky obetí a ich počet neustále narastá. Lieky dochádzajú, ľudia panikária, nevedia, ako sa v takejto situácii majú zachovať, svet kolabuje.

„Zomieram a nie som schopný konať. A čo sa tým dosiahlo? Nič. Ľudia aj napriek tomu zomierajú. Ibaže ešte väčšmi trpia. Ich smrteľný zápas trvá dlhšie. Umierajú od smädu, od hladu, vyvražďujú sa vo vojnách alebo kapú na choroby, na ktoré im neposkytujeme lieky. O štyridsať rokov sa minú zásoby ropy. Pritom India, Čína a všetky ostatné prahové krajiny ešte len začínajú likvidovať prírodné suroviny, o ktoré sa čoskoro bude biť vyše deväť miliárd ľudí. Miliarda ľudí nemá už teraz prístup k pitnej vode. Takmer každú sekundu zomrie malé dieťa na podvýživu, každé štyri minúty jeden človek oslepne, lebo si nemôže dovoliť vitamín A. Z toho trinásť miliónov ročne sú deti...“

Nebolo zrovna dvakrát príjemné čítať o svete, v ktorom nič nefunguje a ktorý ovláda strach a panika už len pre tú dnešnú realitu. Fitzek ale svoje rozprávanie posunul na skutočne vysokú úroveň, príbehu dal postavy, ktoré dejom šikovne napredovali a bez zbytočného zaváhania riešili to množstvo problémov, ktoré im spadlo na plecia.

Táto kniha je iná ako zvyšné. Autor je známy tým, že využíva krátke kapitoly a hneď, ako na scénu príde akcia, sa pohľad na dej zmení. Tentoraz ale kapitoly boli o niečo dlhšie, autor sa jednotlivým postavám venoval precíznejšie, príbeh vysvetľoval do detailov a čitateľ tak nedostal šancu sa stratiť. Úprimne sa mi takýto štýl písania páči o niečo viac, spočiatku som sa síce bála tej hrúbky, lebo poznám autorovo písanie a myslela som si, že po 200 stranách už nebude o čom, ale v konečnom dôsledku som veľmi spokojná.

Knihu nie je ani za nič možné pustiť z rúk, príbeh je napínavý, chytľavý a priam až čarovne zamotaný, postavy menia strany častejšie ako ponožky, ale charaktery zostávajú rovnaké. Je len na vás, komu uveríte a či sa vám podarí odhaliť toho pravého páchateľa. 

Mrazivý príbeh s prímesou reality, ktorý vo vás zanechá mnohé pochybnosti a nevyslovené otázky. Vzhľadom na závažnosť témy odporúčam po dočítaní príbehu prelúskať aj autorov doslov, v ktorom vysvetlí, prečo isté skutočnosti nemôžu byť brané vážne a prečo nie je správne, aby sme sa riadili tým a oným správaním.

Perfektne spracované dielo si zaslúži vašu pozornosť. V rebríčku najobľúbenejších Fitzekových kníh sa u mňa ocitá na druhom mieste hneď za vydareným Darčekom.

Za vynikajúci zážitok ďakujem môjmu milovanému vydavateľstvu Tatran. Vy si svoju knižku môžete kúpiť priamo na ich novo rozbehnutom e-shope.